Tri grácie - sestry 

Keď som kreslila túto stránku, podvedome som si spomenula na svoje rodné mesto Dunajskú Stredu. V centre pred kultúrnym domom je tiché súsošie žien uprostred fontány. Zažili si a videli za tie roky, čo tam stoja, veľa udalostí. Tri grácie boli posprejované, fľakaté, ovešané stuhami, začmudené novoročnými petardami, pokazené, opravené, suché či mokré, zasnežené či rozkvitnuté . V mojom srdci však nesmierne dôležité a nádherné. Sú pokojné, ale pripravené tancovať. Nahé bohyne. A práve ich nahota ma ako dievča nesmierne fascinovala. Byť v kruhu ostatných žien nahá a divoká.

Po mnohých rokoch sa mi niečo podobné podarilo zažiť aj na vlastnej koži. Bola som súčasťou ženských kruhov. Veľmi posilňujúci a očisťujúci zážitok. Kto sa toho bojí, neodolá. Aj tak pôjde. Vie, že to potrebuje.

Je oslobodzujúce byť v kruhu žien, ktoré prežívajú to isté alebo prežili podobné. Žiadna nesúperí, nesúdi, nerieši ostatné. Sme tam ako sestry. Ako jeden liečiaci celok.

Je tam dovolené kričať, či mlčky sedieť a plakať. Môžem tam zažiť pocit absolútneho ticha vo svojom vnútri, keď všetky tancujú podľa svojho srdca. Môžem stonať, vyť aj plakať, keď sa derú emócie von. Je tam dovolené s láskou prijať, kým som a objať sa.

V bezpečí kruhu smiem ponechať svoje zranenia, strachy a túžby. Aby som sa očistená, šťastná a uvedomená mohla vrátiť k svojmu mužovi.

Je smutné, že sme zabudli tancovať. Ženy zbožňujú tanec. Keď tancujú, narastú im krídla. Rozvíria stojatý vzduch a vody okolo nich. V tej chvíli sa strácajú rozdiely, žiadna nie je chudá či tučná, s malými prsiami či veľkými bokmi. Telá prestanú existovať. Ostane len čistá pulzujúca energia. Krásne farby našich očistených duší. 
Tak to je. Taký je tanec žien. 

Cesta srdca

Sú chvíle, keď si pripomeniem svoju cestu. Len tak, aby som nestratila svoj smer. Pretože občas vybočím, zabudnem a neviem sa nájsť. Vtedy hľadám chybu vo všetkom okolo seba. Nič ma neteší, slnko nesvieti a aj tie straky za oknom sú príliš hlasné. 

Pre mňa bola a je cesta do Santiaga niečo veľmi osobné a dôležité. Odchádzala som v čase, keď som robila prácu, čo ma nenapľňala, poslúchala všetkých okolo, len nie seba a bola ubolená životom. Rozhodnutie ísť pešo naprieč Španielskom bolo spontánne. Nikdy som od problémov neutekala. Avšak vtedy som musela odísť na chvíľu bokom. Pozrieť sa na seba a na svet z iného uhla. 

Bola to zvláštna cesta. Každý deň malý zázrak. Skvelí priatelia, čo kráčajú, smejú sa či plačú s vami. Cudzinci, čo želajú šťastnú cestu a usmievajú sa od ucha k uchu. Skoré rána naplnené čerstvým vzduchom a mokrou trávou. Príroda, ktorá často hojila unavenú myseľ a oči. Čistá voda, chutné jedlo, posteľ a sprcha získali na hodnote. A dobré topánky sa stali čarovnými sedemmíľovými čižmami. Raz som sa stratila, ale v pravú chvíľu sa objavila babička a ukázala správny smer. 

Tu je zopár skúseností, ktoré považujem za dary vo svojom živote a pripomenula som si ich tam, ďaleko od všetkých.

Nesúďte podľa vzhľadu či konania. Aj ten najväčší chudák prišiel do Santiaga a niesol svoj vak plný bolestných spomienok sám.

Keď niekomu ďakujete či ho zdravíte, pozerajte sa mu do očí. Úsmev spája jednoducho a silno.

Nebojte sa. Robiť rozhodnutia so strachom, vás len oddeľuje od seba samých.

Neponáhľajte sa. Do cieľa prídete tak či tak.

Užívajte si cestu. Pozerajte sa okolo seba. Vnímajte prírodu a seba v nej.

Počúvajte svoje ja a pozorne načúvajte svojim milovaným.

Pomáhajte druhým, ak máte možnosť. A nečakajte za to nič. V pravú chvíľu sa vám to vráti. Ale z úplne inej strany a v inej forme.

Viem, všetky tieto vety znejú ako klišé. Ako statusy, čo tak radi zdieľame. Ale neriadime sa nimi. Nežijeme ich. Prečo? Asi nevieme byť sami so sebou v kontakte. Nevieme sa stíšiť. Mne sa to podarilo na 10 dní. Zžila sa s týmito posolstvami. Konala podľa nich úplne prirodzene a nenútene. Navždy ostali v mojom vnútri zapísané. Žiadna príručka vás to nenaučí, pokiaľ tak nebudete žiť. Som vďačná, že som zvládla túto cestu. Prekonala samú seba, aby som pred katedrálou zistila, že som zase len na začiatku. Že na konci sveta vo Finisterre  El camino pokračuje.

Presne o tom je táto stránka omaľovávanky. O ceste podľa vášho srdca. Buen camino :)

Šťastná a spokojná žena

Približne pred dvoma rokmi som hľadala, čo by som mohla robiť ako svoj "projekt". Niečo, čo by ma bavilo, robilo šťastnou, pomohla druhým a zarobila aj peniažky. Bola som zo seba sklamaná, že som nič neobjavila. Veľa nápadov, ale žiaden taký, čo by sa mi pri pomyslení naň, srdce rozbúchalo. Išla som spať s tým, že jediný najbližší projekt je dieťa. Skutočne. V tej chvíli som bola už tehotná. Počas posledných mesiacov pred termínom pôrodu, som mala potrebu tvoriť, obklopovať sa farebnými obrázkami či sa len tak prehŕňať a triediť korálky. Pri kreslení a maľovaní som sa uvoľnila. Vrátila sa som sa k sebe samej. Vzniklo veľa pekných kresbičiek J A keď sa narodila dcérka, moja túžba kresliť narástla. Ale nedalo sa. Bol tu malý človiečik, ktorý si vyžadoval moju prítomnosť na 100%. A ja som sa snažila zo všetkých síl, byť skvelou a úžasnou mamou. Zablokovala som sa ja sama. Hnevala sa na všetko, všetkých, na celý svet. Šťastná mamička som skutočne nebola. Pri zaspávaní sa mi zjavovali nádherné obrazy, chcela ich zachytiť na papier, ale... Nebol čas ani sily. Na nejaký čas nič nefungovalo. Zdravie, vzťah, peniaze boli na bode mrazu a vnútorne úplne rozbitá. Po rozhovoroch s kamarátkou som pochopila, že sa to deje, aby som sa zase niekam posunula. Je v poriadku, že sa to pokazilo. Hnev opadol a zobrala som do rúk vodové farbičky od manžela. Len tak pri baterke na posteli som maľovala. A ráno žasla, aké farby vznikli. J S myšlienkou na omaľovávanky som sa pohrávala už pár mesiacov (je skvelé mať kamarátky, ktoré vás inšpirujú a povzbudia). Nápad, čo budú zobrazovať prišiel v noci pri písaní si so ženami v rámci skupiny Čo dokáže mama. Prvá škica ma tak nadchla, že som sa s ňou hneď podelila s ostatnými mamičkami. Byť odvážnou s dušou dieťaťa, vstať a vyliezť na vrch šmykľavky a nebáť sa. Spolu so mnou môžu ženy tvoriť, maľovať a farby podľa intuície vyberať. Všetko zrazu dostalo iný rozmer. Tešila som na na chvíľu, keď malá zaspí a odcucne sa. A ja budem zase maľovať.J Nesmierna radosť ma napĺňala, keď som ich hotové ukázala manželovi. Som späť. Žena. Sama sebou. Šťastná a spokojná.

Neváhajte dať vedieť, čo tvoríte. Nečakajte na správnu chvíľu. Je super, že môžete každý deň začať niečo nové. Prikladám fotku 1. škice a jej novú podobu po pár mesiacoch. Nebola hotová ani dokonalá. Ale ukázala som ju svetu. :)