Ako si moje obrázky hľadajú domov a svoje vlastné príbehy

Ľudí zaujíma, kde beriem inšpiráciu, ako sa mi podarí vystihnúť a prerozprávať práve ich príbeh . To ako bude vyzerať nakoniec, niekedy netuším. Sledujem svoje myšlienkové obrazy. Sú chvíľe, keď sa v kľude napojím na vesmírnu banku a doslovne sťahujem. Počúvam srdce a v mojej mysli sa vynárajú „fotky“. Snažím sa zapamätať si ich a škicujem. Niektoré čakajú na prekreslenie celkom dlho. Mesiac, dva. Za ten čas sledujem pestrý život okolo seba a vnímam tvary, farby, situácie. Všetko, čo mi postupne zapadne ako skladačka do obrázku. Takto sa mi prihovárajú rastliny ich kvety a listy, západy slnka a dotyky mojich blízkych.

Som len človek-tvoriteľ, a preto keď už ponúkam na predaj hotovú omaľovánku, viem, čo presne predstavuje, cítim pre koho je určená, ale nie vždy sa mi to chce vysvetľovať aj druhým. Preto majú názvy, preto k tým prvým vznikli aj básne. Občas poviem príbeh, občas vysvetlím. Napriek tomu si aj tak žijú svoj život, pretože až keď sa vyfarbia, sú dokončené. Až keď dýchajú a pôsobia, vtedy sú hotové a prehovoria svojou rečou. A každá je originál pre svojho tvorcu.

Pred časom som poplietla objednávku. Poslala som iné omaľovky, ako si žienka priala. Morská panna a morské panny nie sú to isté. Prečo sa to prihodilo? Nuž vesmír vie svoje. Tak som posielala ešte raz na svoje náklady tie správne. Došli a obdarovaná neter sa tešila. A tu sa pritúlila otázka, čo s tými, ktoré sú navyše? Píšem naveľa, nech ich podaruje niekomu ďalšiemu. Za pár dní mi Vierka písmenkovala znova. „Popíš mi prosím presne, o čom je obrázok tých morských panien.“ Názov je Patríme k sebe. Mama má dve dcéry, ale každá je iná. Jedna je človek a druhá morská panna. Patria k sebe. Oni to vedia už dávno, a tak sa snažia aj navonok to povedať druhým. Môže to byť napríklad o rodine, ktorá sa zlúčila z dvoch rozvedených manželstiev. Ale rozuzlenie tohto príbehu je mocnejšie.

Vierka darovala omaľovánku rodinke, kde majú dve dcéry. Jedna z nich má Downov syndróm. Skladačka sa zložila a mne až dych vyrazilo nad týmto krásnym odkazom.

Keď niečo robíte s láskou, šíri sa to kozmickou rýchlosťou.

Tento príbeh, ktorý začal pred dvoma rokmi, sa dovŕšil nečakaným a čarovným spôsobom. Nikdy neviete, kto a ako vás ovplyvní. Ale láska sa šíri vždy ako najsilnejší impulz a zasiahne každého. 16.6.2014  prišla medzi nás dcérka Miška. Bol pondelok ráno. Bolo to krásne a žiarivé, zopár momentov som vytesnila a postupne ich spracovávam. Ale tento príbeh nie je o pôrode. Čakala som, kedy mi ju prinesú, a pomedzi to som oddychovala a spala- nespala. Akoby som mala horúčku. Prišiel podvečer a konečne sme boli spolu. Naozaj som sa jej bála dotknúť. Len ju v tichom údive sledovala, aká je drobná a vlasatá. V noci sme sa budili obe. Aj spali, ale hlavne sa hľadali a napájali na novo.

V utorok ráno som pri východe slnka zbadala jej nádhernú auru. Toľko lásky k nej som pocítila ako mama, že až som tichučko plakala. Stále som bola unavená, ale postupne som sa dávala do poriadku, i keď sa mi triasli nohy, či ma bolelo šitie alebo prsia. Snažila som sa zo všetkých síl, ale stále som bola nejaká omámená. Nie sama sebou. Šťastná, ale tak zvláštne. Podvečer, keď moje spoluležiace oddychovali so svojimi bábätkami, som vyšla na balkón ružinovskej nemocnice. Sledovala som labutiu rodinku pri jazere a začula v diaľke hudbu. Veľmi tanečnú a živú. Ani chvíľu som nezaváhala. Slobodne a bezpečne som sa pohupovala v rytme samby či zumby. Konečne som sa odviazala a oslávila svoj prerod po svojom. Tancom. S úsmevom na perách som sledovala svoje spiace dieťatko a užívala si voľný pohyb bez bruška. Škoda, že takto potajme a potichu. Ale vďačne som sa vlnila a tešila sa domov k nášmu Tatovi.

Spomenula som si na to pred pár dňami, keď som sa zoznámila osobne s Luckou. Robila som pre ňu zopár obrázkov do fitness diára na rok 2017. Veľmi narýchlo, ale krásne som sa napojila a vzniklo zopár výnimočných omaľovánok. Prehodili sme pár slov a pri tejto nádhernej tanečnej žene som chcela ešte pobudnúť, a tak som sa opýtala na hodiny Zumby, čo robieva tu v Ružinove pod holým nebom. A vyplynulo, že práve jej hodinu som vtedy počula z pôrodnice. To jej energia na diaľku ma rozpútala a uvoľnila. Všetko, čo robí, je s nesmiernou láskou a vierou v ľudského ducha. Očičká jej zažiarili a smiali sme sa na tejto milej hre osudu a náhod. Nič nie je náhoda, všakže ? Som veľmi rada, že som jej tú milú službu mohla oplatiť teraz, síce až po dvoch rokoch, ale predsa. A odkaz pre všetkých vás znie. Robte skutočne všetko s láskou a pokorou. Lebo nikdy neviete, koho tým ovplyvníte či inšpirujete. 

Ak by ste chceli vlastniť tento Fitnessdiár na rok 2017 aj s mojimi autorskými omaľovánkami,skvelými myšlienkami a výzvami na cvičenie či stravoavnie, môžete si ho objednať tu  http://fitnessdiar.sk/