Mesačnica Veronika

Veľmi rada by som vám predstavila ako vznikol jeden konkrétny obrázok, aby ste videli a cítili koľko času a svojej energie tomu celý čas venujem. 

V decembri 2016 sme finišovali s troma skutočne výnimočnými obrázkami. Prvotné stretnutie s Veronikou prebehlo niekedy v lete v júli. A od toho okamihu som neustále hľadala podnety a vnímala všetky energie, ktoré sa okolo diali. Zadanie bolo jasné ale zámer a výsledok ani zďaleka. Pripravili sme krásny lunárny diár v Súlade s LUnou. Pre vás žienky. Pre vaše vnútorné čarodejnice. 

Prvé škice k omaľovkám boli jednoduché a maličké. Potom nasledovali dalšia. A potom sme sa zasekli :) Termín horel a riešili sme obálku.

Veronika objavila túto moju starú vyšše desaťročnú škicu. Zobrazuje životodarnú krv v jednej z juhoamerických civilizácií. Žeby Mayovia?

A potom som objavila v skicári túto žienku. Je to preškicovaná artdeco lampa. Tie krivky ma úplne fascinovali. Kreslila som si ju pre seba. Neustále sa snažím zdokonaľovať v kreslení ľudského tela.

A to už bol len kúsok vytvoriť túto skicu.

Vytiahla som ju do tušu. 

Nepozdávala sa mi, tak som ju nakreslila znova.

A tu je výsledok mojej tvorby. Je tam všetko. Oslava Luny a jej podpory pre ženu. Prepojenie vesmíru a univerza, cez lásku ženy k sebe a svetu. Kam dopadá svit mesiaca, tam všetko ožíva vrátane jej vnútorného kvetu, na ktorom tancuje.

Aký význam a príbeh majú ostatné omaľovánky, vám poviem čoskoro.

pS. ešte máme zopár Lunárnych diárov. tak veľmi neváhajte :)

www.zunashop.sk

Liečivé obrázky

Prichystala som si pre vás zopár mojich postrehov, ktoré som nazhromaždila za približne rok, ako tvorím a sprostredkúvam svoje omaľovánky. 

Pred pár týždňami, keď som obdarovala jednu výnimočnú ženu, som si uvedomila, čo vlastne kreslím. Držala v rukách obrázok vodného anjela a so slzami v očiach sa mi zverila, že presne na tento moment vo svojom živote čaká. Na prudkú a krásnu zmenu. Bola som dojatá aj ja, lebo vďaka nej som ho dokončila. Táto liečivá hra náhod spôsobuje to známe mravenčenie na pokožke, to obnovenie prúdenia energií v tele. Jedno veľké ďakujem bolo všade v miestnosti, kde sme sedeli.

Zistila som totiž, že nekreslím iba omaľovánky. Sú to obrázky liečivé či terapeutické, ktoré vám pomôžu až keďsa pustíte do ich  vymaľovávania. Vložíte do nich svoju nezameniteľnú pečať. Proces vyfarbovania a nalaďovania sa je súčasťou liečenia. Vyberiete si kresbu, ktorá niečo vo vás prebudí, oživí, prosto si vás pritiahne. Je spúšťačom a vy sami ste si liečiteľom. Už ste natoľko vedomý, že odpovede z podvedomia vytiahnete na svetlo. A keď už sú na svetle, už ostanú svetlom. Nebudú mať nad vami moc. ( tieto aha momenty a jasné vysvetlenie som zažila na seminári Odváž sa žiť svoj sen).

Naozaj sa uvoľníte, budete mať možnosť pozrieť sa na seba a svoje konanie z nadhľadu. Problém, ktorý vás trápi, či nedá vám spať, bude mať zrazu riešenie alebo ho pustíte s láskou. Prídu k vám vhľady, vety alebo obrazy. Spomeniete si na človeka, u ktorého máte hľadať pomoc alebo s ním máte nadviazať spoluprácu. Jednoznačne rozhýbete svoju intuíciu a nalaďovanie sa. 

Najkrajšie momenty zažijete, keď sa prosto len uvoľníte a budete vyfarbovať. Kamarátke sa hneď po takejto seanse prisnil krásny sen o svojej budúcnosti. Podvedomie už prijalo, čo malo.

Na jednom omaľovánkovom workshope sa žienky rozhovorili. A bolo to úplne v poriadku. Kládli otázky a počas rozprávania samé nachádzali odpovede. Občas som im ponúkla svoju skúsenosť. Bolo to veľmi uvoľnené a motivujúce aj pre mňa. Všetky meditácie či piesne počas vyfarbovania mali svoj účel.

Čiernobiele obrázky majú svoj príbeh, nevznikli náhodou. Čakajú na vymaľovanie a vaše zharmonizovanie. Cestu k ľuďom, ktorí ich potrebujú si vždy nájdu.

Pevne verím, že oslovia aj vašu dušu. 

www.zunashop.sk

Stromy v mojom živote

Stromy v mojom živote

Chcela by som vám ukázať na mojich obrázkoch, ako veľmi záleží čím sme obklopovaní počas detstva a aj neskôr. Na aké obrázky v knižkách či na stenách sa dívame, tak presne také nás sprevádzajú celý náš ďalší život. Harmóniu okolo seba nasávame a zrkadlíme v ďalšom tvorení.

Keď som bola malé dievčatko, neustále som so sebou nosila tieto dve malé knižky.

Jean Effel. Láska Adama a Evy. Boli presne také do ruky.

Neustále som v nich listovala. Vnímala krásu ľudského tela a vtipné narážky na Boha, Diabla, ľudské pokolenie ako také a bolo tam hlavne veľa veľa zvieratiek. J Poznala som každú stránku úplne do detailu, snívala o láske k Adamovi a dychtivo sledoval príbeh. Mala som ich veľmi rada. A aj mám.

Najviac mi v mojom podvedomí ostala táto časť o ženskom zvádzaní či striptíze.

Pointu som pochopila až keď som sa naučila čítať. Jednoduchý návod a obrázok žena-strom sa uložil v mojom podvedomí.

Prišiel čas prvých lások na gympli. Veľa som si kreslila sama pre seba. A vznikla táto drobná kresbička.

Je tu určitá podobnosť však?

A na záver som minulý rok nakreslila túto jabloň.

Prežila v mojom podvedomí a neustále sa pýtala na povrch. To krásne prepojenie ženy na prírodu a jej cyklus som pochopila a precítila až teraz. Dozrel čas a poznanie prišlo samé. Bola som prekvapená koľko obrazov ma ešte čaká, kým ich plne pochopím a dosadnú na správne miesto.

Keď som bola malé dievčatko, cítila som a nalaďovala sa na mnoho obrazov, energií. Rovnako dnes aj naše deti sú úžasne vnímavé. Počúvajú a nasávajú nielen očami a ušami, ale hlavne srdcom. 

Pokiaľ vás zaujala táto krásna omaľovávanka, môžete ju nájsť ako súčasť sady Ženská duša tu www.zunashop.sk

Ako si moje obrázky hľadajú domov a svoje vlastné príbehy

Ľudí zaujíma, kde beriem inšpiráciu, ako sa mi podarí vystihnúť a prerozprávať práve ich príbeh . To ako bude vyzerať nakoniec, niekedy netuším. Sledujem svoje myšlienkové obrazy. Sú chvíľe, keď sa v kľude napojím na vesmírnu banku a doslovne sťahujem. Počúvam srdce a v mojej mysli sa vynárajú „fotky“. Snažím sa zapamätať si ich a škicujem. Niektoré čakajú na prekreslenie celkom dlho. Mesiac, dva. Za ten čas sledujem pestrý život okolo seba a vnímam tvary, farby, situácie. Všetko, čo mi postupne zapadne ako skladačka do obrázku. Takto sa mi prihovárajú rastliny ich kvety a listy, západy slnka a dotyky mojich blízkych.

Som len človek-tvoriteľ, a preto keď už ponúkam na predaj hotovú omaľovánku, viem, čo presne predstavuje, cítim pre koho je určená, ale nie vždy sa mi to chce vysvetľovať aj druhým. Preto majú názvy, preto k tým prvým vznikli aj básne. Občas poviem príbeh, občas vysvetlím. Napriek tomu si aj tak žijú svoj život, pretože až keď sa vyfarbia, sú dokončené. Až keď dýchajú a pôsobia, vtedy sú hotové a prehovoria svojou rečou. A každá je originál pre svojho tvorcu.

Pred časom som poplietla objednávku. Poslala som iné omaľovky, ako si žienka priala. Morská panna a morské panny nie sú to isté. Prečo sa to prihodilo? Nuž vesmír vie svoje. Tak som posielala ešte raz na svoje náklady tie správne. Došli a obdarovaná neter sa tešila. A tu sa pritúlila otázka, čo s tými, ktoré sú navyše? Píšem naveľa, nech ich podaruje niekomu ďalšiemu. Za pár dní mi Vierka písmenkovala znova. „Popíš mi prosím presne, o čom je obrázok tých morských panien.“ Názov je Patríme k sebe. Mama má dve dcéry, ale každá je iná. Jedna je človek a druhá morská panna. Patria k sebe. Oni to vedia už dávno, a tak sa snažia aj navonok to povedať druhým. Môže to byť napríklad o rodine, ktorá sa zlúčila z dvoch rozvedených manželstiev. Ale rozuzlenie tohto príbehu je mocnejšie.

Vierka darovala omaľovánku rodinke, kde majú dve dcéry. Jedna z nich má Downov syndróm. Skladačka sa zložila a mne až dych vyrazilo nad týmto krásnym odkazom.

Keď niečo robíte s láskou, šíri sa to kozmickou rýchlosťou.

Tento príbeh, ktorý začal pred dvoma rokmi, sa dovŕšil nečakaným a čarovným spôsobom. Nikdy neviete, kto a ako vás ovplyvní. Ale láska sa šíri vždy ako najsilnejší impulz a zasiahne každého. 16.6.2014  prišla medzi nás dcérka Miška. Bol pondelok ráno. Bolo to krásne a žiarivé, zopár momentov som vytesnila a postupne ich spracovávam. Ale tento príbeh nie je o pôrode. Čakala som, kedy mi ju prinesú, a pomedzi to som oddychovala a spala- nespala. Akoby som mala horúčku. Prišiel podvečer a konečne sme boli spolu. Naozaj som sa jej bála dotknúť. Len ju v tichom údive sledovala, aká je drobná a vlasatá. V noci sme sa budili obe. Aj spali, ale hlavne sa hľadali a napájali na novo.

V utorok ráno som pri východe slnka zbadala jej nádhernú auru. Toľko lásky k nej som pocítila ako mama, že až som tichučko plakala. Stále som bola unavená, ale postupne som sa dávala do poriadku, i keď sa mi triasli nohy, či ma bolelo šitie alebo prsia. Snažila som sa zo všetkých síl, ale stále som bola nejaká omámená. Nie sama sebou. Šťastná, ale tak zvláštne. Podvečer, keď moje spoluležiace oddychovali so svojimi bábätkami, som vyšla na balkón ružinovskej nemocnice. Sledovala som labutiu rodinku pri jazere a začula v diaľke hudbu. Veľmi tanečnú a živú. Ani chvíľu som nezaváhala. Slobodne a bezpečne som sa pohupovala v rytme samby či zumby. Konečne som sa odviazala a oslávila svoj prerod po svojom. Tancom. S úsmevom na perách som sledovala svoje spiace dieťatko a užívala si voľný pohyb bez bruška. Škoda, že takto potajme a potichu. Ale vďačne som sa vlnila a tešila sa domov k nášmu Tatovi.

Spomenula som si na to pred pár dňami, keď som sa zoznámila osobne s Luckou. Robila som pre ňu zopár obrázkov do fitness diára na rok 2017. Veľmi narýchlo, ale krásne som sa napojila a vzniklo zopár výnimočných omaľovánok. Prehodili sme pár slov a pri tejto nádhernej tanečnej žene som chcela ešte pobudnúť, a tak som sa opýtala na hodiny Zumby, čo robieva tu v Ružinove pod holým nebom. A vyplynulo, že práve jej hodinu som vtedy počula z pôrodnice. To jej energia na diaľku ma rozpútala a uvoľnila. Všetko, čo robí, je s nesmiernou láskou a vierou v ľudského ducha. Očičká jej zažiarili a smiali sme sa na tejto milej hre osudu a náhod. Nič nie je náhoda, všakže ? Som veľmi rada, že som jej tú milú službu mohla oplatiť teraz, síce až po dvoch rokoch, ale predsa. A odkaz pre všetkých vás znie. Robte skutočne všetko s láskou a pokorou. Lebo nikdy neviete, koho tým ovplyvníte či inšpirujete. 

Ak by ste chceli vlastniť tento Fitnessdiár na rok 2017 aj s mojimi autorskými omaľovánkami,skvelými myšlienkami a výzvami na cvičenie či stravoavnie, môžete si ho objednať tu  http://fitnessdiar.sk/

Kojaca medúza

Spoločnosť a ženy samotné sa rozdelili na dva tábory. Ženy, ktoré koja a ženy, ktoré nekoja. Je to úplne zbytočné. Keď som kreslila obrázok, podvedome som chcela podporiť práve tú skupinu žien, ktoré stále dojčia. Nevzdali sa pri prvých neúspechoch medzi matkou a dieťatkom,  či pri odmietnutiach rodinou a okolím.

Za touto omaľovánkou je príbeh mladej matky, ktorá kojila na stretnutí občanov s poslancami mestskej rady. Určite sa na to pamätáte J Bol to pre mňa akýsi manifest za všetky mamy, ktoré koja na verejnosti a neschovávajú sa po kanáloch. Fandila som jej za odvahu a súčasne precítila, ako sa musela cítiť. Akoby nás všetky chceli vytlačiť na okraj spoločnosti a nemohli mať právo byť medzi ľuďmi. Mať dieťa pri sebe, byť videná a počutá, je veľmi dôležité. A súčasne byť sama sebou.

Ja osobne stále kojím. Úprimne neviem dokedy. Občas je to veľmi náročné na moje vnútorné nastavenie a energiu. Som stále potrebná aj fyzicky. Ten nástojčivý hlad po mojich prsiach ako po utišujúcich liekoch v čase nepohody je občas nad rámec mojich schopností. Vtedy príde pocit, že to prosto ukončím a bude pokoj. Ale keď si spomeniem na tie krásne rána, ktoré začínajú slovami Mama, Tata, Cece, vtedy sa rozhodnem ešte chvíľu vydržať.

Kojacu medúzu som dokončila, ale príhoda, ktorá slúžila ako námet k nej ešte nebola zverejnená. Za rok ku mne postupne prichádzali rôzne príbehy žien. Mnohé boli smutné a frustrované, že sa im nepodarilo kojiť a byť tak ešte väčšou podporou pre svoje dieťa. A viete čo? Nemám právo to riešiť za ne, pýtať sa, prečo to nevyšlo. Či majú laktačnú poradkyňu, alebo či pijú čaj na tvorbu mlieka, alebo či s nimi bábätko spí v jednej posteli. Sú to skvelé mamy. Dávajú svojmu dieťatku toľko lásky, pozornosti a starostlivosti ako dojčiace. Došlo mi, že toto delenie žien na dva tábory je scestné.

Kojaca medúza je o všetkých "mamách", ktoré sú tu pre svoje dieťa vždy, keď ich potrebuje. Spokojná a šťastná mama je kľudná a zdravá. Cez svoju náruč a pohladenie vplýva na svoje dieťa, manžela a rodinu, celú spoločnosť a Zem.

Tri grácie - sestry 

Keď som kreslila túto stránku, podvedome som si spomenula na svoje rodné mesto Dunajskú Stredu. V centre pred kultúrnym domom je tiché súsošie žien uprostred fontány. Zažili si a videli za tie roky, čo tam stoja, veľa udalostí. Tri grácie boli posprejované, fľakaté, ovešané stuhami, začmudené novoročnými petardami, pokazené, opravené, suché či mokré, zasnežené či rozkvitnuté . V mojom srdci však nesmierne dôležité a nádherné. Sú pokojné, ale pripravené tancovať. Nahé bohyne. A práve ich nahota ma ako dievča nesmierne fascinovala. Byť v kruhu ostatných žien nahá a divoká.

Po mnohých rokoch sa mi niečo podobné podarilo zažiť aj na vlastnej koži. Bola som súčasťou ženských kruhov. Veľmi posilňujúci a očisťujúci zážitok. Kto sa toho bojí, neodolá. Aj tak pôjde. Vie, že to potrebuje.

Je oslobodzujúce byť v kruhu žien, ktoré prežívajú to isté alebo prežili podobné. Žiadna nesúperí, nesúdi, nerieši ostatné. Sme tam ako sestry. Ako jeden liečiaci celok.

Je tam dovolené kričať, či mlčky sedieť a plakať. Môžem tam zažiť pocit absolútneho ticha vo svojom vnútri, keď všetky tancujú podľa svojho srdca. Môžem stonať, vyť aj plakať, keď sa derú emócie von. Je tam dovolené s láskou prijať, kým som a objať sa.

V bezpečí kruhu smiem ponechať svoje zranenia, strachy a túžby. Aby som sa očistená, šťastná a uvedomená mohla vrátiť k svojmu mužovi.

Je smutné, že sme zabudli tancovať. Ženy zbožňujú tanec. Keď tancujú, narastú im krídla. Rozvíria stojatý vzduch a vody okolo nich. V tej chvíli sa strácajú rozdiely, žiadna nie je chudá či tučná, s malými prsiami či veľkými bokmi. Telá prestanú existovať. Ostane len čistá pulzujúca energia. Krásne farby našich očistených duší. 
Tak to je. Taký je tanec žien.