Spoločnosť a ženy samotné sa
rozdelili na dva tábory. Ženy, ktoré koja a ženy, ktoré nekoja. Je to úplne
zbytočné. Keď som kreslila obrázok, podvedome som chcela podporiť práve tú
skupinu žien, ktoré stále dojčia. Nevzdali sa pri prvých neúspechoch medzi
matkou a dieťatkom, či pri
odmietnutiach rodinou a okolím.
Za touto omaľovánkou je príbeh mladej
matky, ktorá kojila na stretnutí občanov s poslancami mestskej rady. Určite
sa na to pamätáte J Bol to pre
mňa akýsi manifest za všetky mamy, ktoré koja na verejnosti a neschovávajú
sa po kanáloch. Fandila som jej za odvahu a súčasne precítila, ako sa
musela cítiť. Akoby nás všetky chceli vytlačiť na okraj spoločnosti a nemohli
mať právo byť medzi ľuďmi. Mať dieťa pri sebe, byť videná a počutá, je
veľmi dôležité. A súčasne byť sama sebou.
Ja osobne stále kojím. Úprimne neviem
dokedy. Občas je to veľmi náročné na moje vnútorné nastavenie a energiu.
Som stále potrebná aj fyzicky. Ten nástojčivý hlad po mojich prsiach ako po
utišujúcich liekoch v čase nepohody je občas nad rámec mojich schopností.
Vtedy príde pocit, že to prosto ukončím a bude pokoj. Ale keď si spomeniem
na tie krásne rána, ktoré začínajú slovami Mama, Tata, Cece, vtedy sa rozhodnem
ešte chvíľu vydržať.
Kojacu medúzu som dokončila, ale príhoda,
ktorá slúžila ako námet k nej ešte nebola zverejnená. Za rok ku mne postupne
prichádzali rôzne príbehy žien. Mnohé boli smutné a frustrované, že sa im
nepodarilo kojiť a byť tak ešte väčšou podporou pre svoje dieťa. A viete
čo? Nemám právo to riešiť za ne, pýtať sa, prečo to nevyšlo. Či majú laktačnú
poradkyňu, alebo či pijú čaj na tvorbu mlieka, alebo či s nimi bábätko spí
v jednej posteli. Sú to skvelé mamy. Dávajú svojmu dieťatku toľko lásky,
pozornosti a starostlivosti ako dojčiace. Došlo mi, že toto delenie žien
na dva tábory je scestné.


Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára